Inspiroval vás tento příběh? Svěřte nám svůj e-mail a budeme vám posílat i ty další.
Odesláním formuláře uděluji souhlas se zpracováním svých osobních údajů za účelem odebírání novinek.
Naša kabína vyzerala presne tak, ako si predstavujete šatňu tímu, ktorý práve vyhral Stanley Cup. Hluk, nadšený krik, objímajúce sa skupinky, všetko zmáčané od šampanského. Nahrnulo sa do nej množstvo ľudí, ktorí mohli a chceli byť pri tom a aj ja som si, samozrejme, prvé momenty vychutnával naplno a obklopený spoluhráčmi, s ktorými sme chvíľu predtým v závere posledného zápasu finále dotiahli euforický obrat skóre.
Potom som ale chcel mať chvíľu aj pokoj. Tak som vzal telefón a odišiel som k ľadu.
V prázdnej, tichej hale som si sadol na striedačku a preberal sa správami s gratuláciami. Pri tom som si uvedomil, ako sa to celé krásne uzavrelo.
Svoj prvý zápas v NHL som kedysi odohral v Bostone.
Teraz som presne tam sedel ako šampión Stanley Cupu.
V tridsiatich šiestich rokoch. Ako súčasť výnimočného mužstva. V pozícii, v akej som si ešte nedávno možno ani nedokázal predstaviť, že ešte vôbec môžem byť. Veď ja som sa už zmieril s tým, že to skrátka nevyhrám. Že skončím v tom zástupe hráčov, ktorí si odohrali svoje, strávili v NHL množstvo krásnych rokov, ale vyvrcholenia kariéry v podobe najcennejšieho pohára sa nedočkali.
A zrazu som sedel v Bostone na striedačke s vedomím, že sa mi to predsa len podarilo, cítil ohromnú vďačnosť a prehrával si sled udalostí, ktoré ma presne tam doviedli, ktoré zariadili, že som vôbec pred rokmi v tom Bostone, ako mladý chlapec z Banskej Bystrice, mohol vyjsť na ľad NHL. Udalosti, ktoré zo mňa potom v priebehu rokov urobili hráča, ktorého si nakoniec vybral jeden z najsilnejších tímov svojej doby.
Udalosti, ktoré zo mňa urobili človeka, aký som.
Dotiahnuť to až k Stanley Cupu trvá dlho, nech sa na to pozriete pohľadom klubu alebo jednotlivca. Vždy prechádzate množstvom pádov a neúspechov, ale keď to potom po čase celé vyjde, o to viac si úspech vážite.
Presne tak vyzerala aj moja kariéra.
Vlastne tak vyzerá celý môj doterajší život.
Mnohokrát mi už ukázal, že keď robíte správne rozhodnutia, správne sa staviate aj k nepríjemným situáciám, nakoniec sa vám to vráti vo viacerých dobrých veciach, ako tých zlých.
To, kým sme, z nás formujú práve tieto situácie, v ktorých sa musíme rozhodovať.
Formujú nás naše jednotlivé rozhodnutia.
Ja som rozhodne nevybral vždy tie správne. Ale niečo som sa aj vďaka tým zlým naučil: Poučiť sa. Byť úprimný sám k sebe, aj k svojmu okoliu. A nechať sa viesť tým, čo skutočne cítiš.
Počas môjho detstva boli veľmi obľúbenou hračkou céčka. Zbieral som ich, rovnako aj sesternice s ktorými sme si boli veľmi blízki. Tie ale mali aj také, čo ja nie.
Mohol som mať, tuším, tak jedenásť rokov, keď sme u nich oslavovali ich narodeniny a ja som im tie céčka, ktoré som chcel, ukradol. Jednoducho som ich zbalil a odniesol. Na parkovisku pred domom, keď sme mali odchádzať, si ich u mňa ale všimla moja mamina. Na jej otázku, čo to je, som klamal. Klamal som, že neviem, kde sa to tam vzalo. Že spadli z neba.
Mamka hneď pochopila o čo ide a poslala ma samého naspäť hore. Aby som všetko vrátil a priznal sa.
Veľa vecí z tej doby si nepamätám, možno tak výsledky niektorých zápasov, pretože som bol prepnutý na hokej. Rodinných spomienok mám skutočne len veľmi málo. Túto situáciu si ale vybavím úplne presne. Do detailov pred sebou aj dnes vidím to parkovisko, seba, ako sa snažím vyhovárať a ako potom sám kráčam po schodoch a premýšľam, čo tam pri dverách poviem.
Vedel som, že nemá zmysel klamať, pretože mama by sa to dozvedela. K problému, aký som spôsobil, som sa tak musel postaviť tvárou v tvár. To bolo dôležité. Keď niečo urobíš, dôsledok nie je len trest, ale predovšetkým nutnosť vysporiadať sa s ľuďmi, ktorým ublížiš.
Nakoniec som jednoducho len hlesol, že som to ukradol, všetko vrátil a ospravedlnil sa. Sesterniciam, s ktorými som si bol taký blízky, som povedal, že ma to mrzí a veľmi som sa pri tom hanbil.
Tak veľmi, že vo mne ten pocit zostal.
Každý náš čin má nejaký dôsledok, a pokiaľ ide o niečo nepríjemné, existujú dve cesty: Buď sa k tomu postavíš čelom, alebo od toho utečieš.
Lenže keď utečieš, budeš utekať stále a nakoniec ťa to v živote aj tak doženie.
Ide o to, či si dostatočne silný sa problémom skutočne postaviť. Mňa to naučila táto konkrétna situácia. Nebola v živote jediná, ale rozhodne ma zásadne ovplyvnila, ukázala mi, ako v sebe nájsť silu urobiť alebo povedať aj niečo pri čom je jasné, že sa to nebude ostatným páčiť. Pretože sesterniciam a tete so strýkom sa rozhodne nepáčilo, že som ich takto sklamal.
Ja som celkovo nebol úplne ľahké dieťa, robil som veľa hlúpostí. Ale základy z rodiny som vďaka výchove rodičov mal vždy správne, to sa so mnou nesie celým životom. V mojich desiatich rokoch mi však vinou vážnej choroby zomrel ocko a všetko potom musela prebrať mamina, ktorá na mňa a sestru zostala sama.
Bola ale veľmi zásadová. A to je dobre.
Práve z výchovy totiž podľa môjho názoru vyplýva, ako sa človek vyvíja, ako si tvorí svoje presvedčenia o svete a kadiaľ si hľadá svoju cestu.
Veľa o tomto premýšľam zvlášť v posledných rokoch, ako otec dvoch malých detí, pretože ich chcem smerovať správne. Dávam im príklady zo svojho dospievania, aj tú historku s céčkami odomňa počuli. Vrátane toho, čo som si z tej situácie zobral, ako som sa naučil postaviť sa k niečomu, čo som pokazil.
A že to nebolo zďaleka naposledy.
Otec ma stihol priviesť aj k športu. Mama síce hrala basketbal a milovala lyžovanie a bežky, boli sme vďaka nej veľmi aktívna rodina, ale bol to otec, ktorý vtedy chodil fotiť futbal na Duklu, kto ma začal brávať so sebou. Koľkokrát som tak vďaka nemu sledoval ligové zápasy priamo spoza brány, videl som takto zblízka aj šlágre so Slovanom alebo Spartou. Chodievali sme spolu aj na hokej, hoci sa tu hrala len druhá federálna liga. Neustále sme boli niekde na štadióne, tým som si získaval k športu vzťah a na celej čiare to u mňa čoskoro vyhral hokej.
Hokej, ktorý sa stal stredobodom môjho detstva.
Miloval som ho. Na ľade som bol kedykoľvek to len šlo, k tomu som hrával s kamarátmi na ulici. Neexistovalo, že by som nechcel ísť na tréning. Na to, aby som tam mohol, som sa ale zároveň musel dobre učiť, čo bola mamina podmienka. Akonáhle som priniesol zlé známky, najvyšším trestom bol zákaz tréningu alebo zápasu, čo som odmietal pripustiť. Moja vášeň by mi to neodpustila. Musel som nájsť spôsob, ako v škole všetko zvládnuť, aby som mohol hrať hokej.
Tvrdí na nás v tomto ohľade boli aj naši tréneri, ktorých sme počúvali na slovo. Veľa vecí bolo dnešným pohľadom až za hranou, veď my sme boli pri kdejakej príležitosti bití ako žito. Napriek tomu nám dodnes zostali čisté vzájomné vzťahy. Doba nášho vyrastania bola v tomto možno až príliš tvrdá, autoritárska, ale dnes si naproti tomu zase každý myslí, že môže všetko. Nevieme zatiaľ nájsť strednú cestu, kde je autorita, ale taká, ktorá sa nemusí nijako vynucovať, pretože so sebou nesie jasne nastavené hranice, čo si kto môže a nemôže dovoliť.
Ja som pritom ani ako teenager nebol v rámci hokeja nijako svätý. Vždy mi prirodzene záležalo na tom, ako sa bude dariť celému tímu, boli sme skvelá partia, ktorá spolu chodila aj do športovej triedy, zároveň som ale tiež klamal, aby som mal drobnú výhodu pred ostatnými, aby som ušiel trestu. Urobil som veľa chýb.
Ale práve aj situácie, ku ktorým takéto konanie viedlo ma práve tak, ako výchova z domova, utvárali. To hokej mi ukázal, čo vedie k úspechu a čo ťa naopak posadí na zem. Vplyv na mňa prirodzene mali spoluhráči aj tréneri, ale nie je to nikdy tak, že vám niekto povie, čo je správne, a vy to v sebe máte hneď automaticky. Je to proces získavania skúseností. Skúseností, ktoré vedú k ďalším rozhodnutiam v budúcnosti.
Aj na toto všetko mám konkrétnu príhodu, ktorá všetko zahrňuje a ktorá ma toho zároveň veľa naučila.
Odmalička som v hokeji patril k najlepším vo svojom okolí. Aj vďaka tomu, ako som hokejom žil, som medzi rovesníkmi vyčnieval, dával som góly a počúval chválu na svoj talent.
A zvykol som si na to.
Vtedy som si to neuvedomoval, ale okolo trinásteho roku, niekedy v siedmej triede, som to bral až tak, že na to, aby som hral dobre, ani nepotrebujem veľmi trénovať. Vtedy som podvádzal. Ale tentokrát sám seba. Keď sme behali, končil som vždy posledný. Prečo by som sa mal namáhať? Veď aj tak dám nabudúce dva-tri góly. Keď sme mali urobiť tridsať klikov, ja som ich urobil dvadsať. Na čo viac? Dosť dobrý som aj tak.
V Quebecu sa tradične koná veľký turnaj žiackych tímov. Ohromná akcia plná budúcich hviezd z celého sveta, ktoré prvýkrát spoznajú naozaj zaujímavú medzinárodnú konkurenciu, ešte než sa začnú tvoriť prvé dorastenecké reprezentácie.
Keď sme boli v ôsmej triede, Slováci tam vyberali svoj neoficiálny národný tím. Ročník pred nami, čerstvo po revolúcii, to pritom chlapci dokonca celé vyhrali. Rozprávali nám, ako hrali finále v domácej aréne Nordiques pred osemnástimi tisíckami ľudí a mali úžasný zážitok. Len počúvať ich pripadalo nám mladším neskutočné.
A ja, ktorý som bol celý čas jeden z najlepších, som nepochyboval, že vo výbere svojho ročníka mám miesto isté.
Lenže keď sa potom nominácia vyhlasovala, nebol som v nej.
To pre mňa bola vyslovene rana do srdca. Vybavujem si, ako som potom šiel zo zimáku domov, ako telo bez duše, úplne zdrvený. Stále dookola som premýšľal, prečo ma nevybrali. Niežeby som bol v tom čase ktovieako múdry, ale nechýbala mi vášeň a chuť byť zo všetkých najlepší a chcel som prísť na to, čo je dôvodom.
Dospel som k tomu, že za to, že som sa do tímu nedostal, jednoznačne mohla moja tréningová morálka, nič iné. Niežeby mi to niekto takto jasne povedal, dokázal som si to uvedomiť. Práve vďaka tomu, ako som bol vychovávaný, som sa k tomu sklamaniu a vlastne aj potupe dokázal postaviť čelom. Pretože u nás sa výhovorky neakceptovali.
Akoby som tak vo svojej mysli znova vyšiel tie schody s ukradnutou hračkou, len som hore tentoraz nestál pred sesternicami, ale sám pred sebou. Musel som sám sebe priznať, že som dlho podvádzal a teraz nastal čas urobiť niečo na prvý dojem nepríjemné.
Presne od tej chvíle, keď som nebol vybraný do elitného tímu pre turnaj v Quebecu, sa zo mňa stal veľmi tvrdo pracujúci hráč. Stal sa zo mňa niekto, kým som bol až do konca svojej kariéry v NHL. Niekto, koho si aj na tej najvyššej úrovni cenili za to, ako pracuje na maximum na sebe, aj pre svoj tím.
Vďaka jedinej bolestnej skúsenosti. A tiež vďaka tomu, že som na to celé prišiel sám. Preto sa to vo mne tak silno zakorenilo.
Celá tá story s Quebekom pritom vlastne skončila happyendom. Slováci sa rozhodli, že urobia nakoniec dva výbery, jeden z Bratislavy a druhý pod hlavičkou Popradu z našej oblasti okolo Tatier, kam som sa už dostal a do Kanady tak nakoniec predsa len odišiel. Dokonca sme to boli nakoniec my, ktorí sa dostali do finále turnaja v hlavnej hale, prehrali sme ho až v predĺžení.
Mňa ale aj tak celý čas štvalo, že som bol až v druhom výbere.
Keby ma pritom vtedy vzali do toho prvého, možno by som nikdy hokej na vrcholovej úrovni nehral. Nemal by som za sebou takú krásnu životnú etapu, ako mám dnes, nemal by som toľko zážitkov a kamarátov. Len preto, že by som ďalej preplával bez driny, vďaka talentu a s nepríjemnou realitou by som sa stretol až neskôr, keď už by bolo neskoro niečo na sebe zmeniť.
Momentov, ktoré začali ako zlé, ale vďaka tomu, ako som na ne zareagoval, mi priniesli niečo pozitívne, som pritom zažil veľa aj v profesionálnej kariére.
Boli to práve tie chvíle, keď sa bolo treba naučiť robiť správne rozhodnutia.
Nemám rád zmeny, býval by som najradšej strávil celú kariéru v jednom klube. Nebol som ale holt zrejme ten typ, o ktorom takto v NHL uvažujú. Menil som tak tímy väčšinou každé dva-tri roky. Na druhú stranu, nikde som vyložene nepohorel. A hoci som si nie každého púšťal k sebe, dokázal som vychádzať so všetkými okolo seba.
Všade som si tiež vedel nájsť svoju rolu a tú som si plnil. Povedzte mi, čo odomňa chcete, a ja to budem robiť, také bolo moje nastavenie. Hral som väčšinou defenzívneho útočníka, ale pokiaľ mi ju tréneri zverili, rád som sa ujal aj ofenzívnej úlohy. Tento prístup bol jedným zo základov mojej kariéry.
Aj k nemu som musel dospieť.
Hneď vo svojej prvej sezóne v Amerike som mal na farme St. Louis okolo seba možno aj lepších hráčov, než som bol ja. Ale ja som bol ten, kto z nich vydržal a do NHL sa prepracoval. Napríklad aj na úkor jedného zo spoluhráčov, ktorý vtedy vyhlásil, že štýl hry, ktorý od nás vyžaduje tréner hrať nebude.
Lenže keď sa chceš niekam dostať, musíš vedieť robiť kompromisy. Musíš si vedieť počkať na svoju chvíľu.
Ja som vždy cítil, že pokiaľ si najprv vybudujem dôveru trénera, ten mi potom dovolí robiť aj veci navyše a ja si tak aj dovolím na ľade viac vecí. Za to sú potom aj tréneri radi, vždy ale musí nadstavba vychádzať z pevných základov. Tímy chcú hráčov, ktorí budú predovšetkým plniť zadanú rolu, nie individualistov, ktorí idú len na seba. Najlepší hráč, ktorý si robí čo chce, bude vždy zabudnutý oproti tomu, ktorý napríklad nie je čo do zručností taký dobrý, ale vo svojej úlohe je poctivý a môže aspoň v nej excelovať.
Hovorí sa tomu prispôsobivosť. Sú hráči, ktorí toto nepochopili a NHL potom nikdy nehrali.
Ja som strávil v St. Louis na farme celú prvú sezónu. Od začiatku som sa tam pohyboval na špičke produktivity ligy, ako nováčik si držal priemer bod na zápas, a napriek tomu do prvého tímu v NHL volali všetkých okolo, len nie mňa. Za celý rok ani raz, na rozdiel napríklad aj od chlapcov, ktorých jedinou úlohou bolo mlátiť sa.
Kto vie, keby ma vtedy hore zavolali, možno by som tam pohorel, pretože som ešte na NHL nebol pripravený. Tréneri to určite vedeli. Hore pri Blues bol Joel Quenneville, ktorému som sa páčil hneď na svojom prvom kempe, chválil ma, ale napriek tomu ma nechal na farme.
Alebo skôr práve preto.
Nechal ma tam, aby som hral čo najviac. Chodil som na ľad na všetky situácie, zvykal si na americký štýl hokeja a do toho som sa aj poriadne naučil anglicky. Byť v tom čase už v NHL, trávil by som v hre možno tak päť minút za zápas v lajne s bitkármi. Stratil by som sebavedomie, možno by som potom nebol dobrý ani na farme. Mohlo ma to zničiť.
Vtedy som to takto nevidel, ale je to presne tak.
Aj na túto situáciu som mohol reagovať rôzne, mohol som sa sťažovať, prečo ma klub dusí na farme, keď som tam najlepší. Hnevalo ma to, jasne. Ale vtedy som sa k tomu postavil spôsobom, na aký som prišiel už vďaka mládežníckemu turnaju v Quebecu: Makal som, čo to šlo. Neurazil som sa, nehľadal výhovorky.
Bol som na seba tvrdý celú kariéru. Niekedy bola moja náročnosť na seba samotného možno až priveľká a brzdila ma, ale som si istý, že vďaka nej som nakoniec mal takú kariéru, na akú môžem byť hrdý. Aj vtedy prvý rok v Amerike, hoci čísla hovorili inak, som si nakoniec preto povedal, že na NHL holt asi ešte nemám a musím zabrať ešte viac. Keď mi na konci sezóny povedali, že keď zlepším korčuľovanie, budem hrať v prvom tíme, celé leto som potom išiel nohy a drepoval do zblbnutia.
Ovplyvniť predsa môžeš iba situácie, ktoré máš vo svojich rukách. Či ťa zavolajú z farmy do NHL, to ty ako hokejista v rukách nemáš. To je starosť generálneho manažéra, možno trénera. Ty môžeš ovplyvniť iba to, ako trénuješ a hráš. Ovplyvníš to tak, že budeš drieť a dáš si tým čo najväčšiu šancu byť pripravený na to, čo môže prísť.
Keby som sa vtedy v St. Louis na začiatku urazil, preklopil by som to, čo mám v rukách sám, na úplne zlú stranu.
Ešte že som si tento prístup priniesol z dospievania, pretože naša generácia inak tieto myšlienky nemala od koho pochytiť. My sme nemali knihy, podcasty alebo príbehy od hráčov, ktorí prešli túto cestu pred nami. Nepoznali sme prostredie v Amerike a Kanade. Psychológiu športu nikto neriešil. My sme sa všetko učili sami na sebe, využívali možnosti svojich vlastných charakterov.
Museli sme robiť rozhodnutia, na ktoré nám nikto nedal návod.
V St. Louis som si to zamiloval. V tíme sa zišla silná slovenská partia, s Pavlom Demitrom a Ľubošom Bartečkom sme dokonca nastupovali v jednom útoku. Darilo sa nám, v roku 2000 sme vyhrali základnú časť a ako mladé mužstvo sme mali budúcnosť, hovorilo sa o útoku na Stanley Cup.
A ja som bol zrazu preč.
Ku koncu ďalšej sezóny ma v balíčku hráčov vymenili za Keitha Tkachuka do Phoenixu. Bol to prvý trejd, ktorý som v kariére zažil, a nebol som naň pripravený. Následne som na to nezareagoval dobre, neurobil som správne rozhodnutia.
Napriek tomu, že som si cez hlavu obliekal dres iného klubu, vo vnútri som bol stále v St. Louis. A toto ľudia okolo vidia. Tréner si ma neobľúbil a nemal na to ani veľa dôvodov. Nehral som dobre. Veci nechodili mojím smerom, a aj keď som si postupne v tomto smere prenastavil myslenie, pretože klub aj prostredie tam bolo skvelé, bolo už neskoro. Môj prvotný prístup sa mi vrátil a musel som odísť.
Keď ma poslali do Philadelphie, prijal som zmenu aj to, čo po nej bude nasledovať, už oveľa lepšie. Čakali ma vydarené roky.
Ďalší zásadný trejd mojej kariéry potom nastal za do určitej miery podobnej situácie, ku ktorej som sa ale postavil úplne inak, než vtedy v Phoenixe.
V San Jose to však z mojej strany napriek perfektnej organizácii aj mužstvu nebolo vydarené. Ani druhý rok sa mi nedarilo, nebol som na ľade dobrý. Nespĺňal som, čo odo mňa čakali, ani čo som čakal ja sám od seba. Prvýkrát v kariére sa mi tak stalo, že som sa stal healthy scratch, zdravým náhradníkom, ktorý nie je nominovaný na zápas. Tréner Todd McLellan bol perfektný, hovoril so mnou, vysvetlil mi svoje kroky, štrnásť dní pred uzávierkou prestupov ma ale skrátka vyradil zo zostavy, pretože mal na moje miesto lepších hráčov.
Zase som mal dve možnosti, ako na to reagovať: Brať to ako krivdu, alebo to celé otočiť vo svoj prospech.
Vo chvíli, keď som pochopil, že Sharks ma už hrať nebudú, zavrel som sa do posilňovne. S tým, že nech sa stane, čo sa stane, budem teraz na sebe makať. Nevedel som kedy, ale bolo mi jasné, že skôr či neskôr pôjdem do iného tímu a chcel som na to byť čo najlepšie pripravený. Určite aj preto, že v San Jose videli, že nie som urazený, mi nakoniec pomohli. Mal som v zmluve klauzulu, že musím súhlasiť s trejdom, a ja som chcel ísť do Chicaga. Z predchádzajúceho pôsobenia som poznal tamojšie prostredie, hral tam kamarát Marián Hossa a trénoval Joel Quenneville, môj prvý tréner zo St. Louis. Blackhawks mali výborné mužstvo, a hoci dva roky predtým vždy vypadli v prvom kole play off, mali šancu to celé vyhrať.
Sharks mi vyšli v ústrety a pustili ma tam, hoci na mňa mali aj iné a lepšie ponuky.
Za dva mesiace som držal nad hlavou Stanley Cup.
Navyše, hral som tam zase tak, ako som najlepšie vedel. Verím, že aj preto, ako som v posilňovni predtým dobil baterky. Aj v tridsiatich šiestich rokoch som zrazu bol v kondícii a cítil sa skvele.
Verím, že preto, že som v správny čas, aj vďaka zlej skúsenosti z minulosti, urobil správne rozhodnutie.
Ja som vtedy pritom nepremýšľal tak, že si intenzívnym cvičením nakloním karmu. To by som len oklamal sám seba, takto jednoducho svet nefunguje. Nedá sa urobiť správna vec so zištným očakávaním, že sa vám to okamžite vráti.
Nie. Správne veci by sa mali robiť už len z podstaty, pretože až pri pohľade späť môžeš vidieť, ako sa ti vďaka tomu nakoniec poskladala mozaika toho, čo bolo potrebné.
Pretože hokej, aj život ako taký, ti nakoniec ukáže, aký si, ako si kedy reagoval.
Keď sa mi aj predtým nedarilo, vedel som si urobiť plán, čo presne robiť, aby som z toho bol čo najskôr vonku. A vo chvíli, keď som potom podľa svojho plánu už išiel, som sa nezaoberal frustráciou, namiesto nej som mal pred sebou nádej, ku ktorej som sa mohol upnúť. Takto som riešil všetky svoje športové krízy. Presne podľa vzorca z detstva, vďaka sklamaniu po ohlásení nominácie pre turnaj v Quebecu.
Vtedy v tej posilňovni som drel len preto, že som si nastavil plán, ako byť pripravený na nový klub. V Amerike takémuto prístupu hovoria being pro, byť profesionál. To znamená, že síce nie vždy uspeješ, hoci robíš všetko dobre, ale je dôležité, že si na konci môžeš povedať, že si pre úspech urobil všetko, čo bolo v tvojich silách.
O tom boli tie moje dva týždne, kedy som sa namiesto driny mohol celý čas v teple kúpať v San Jose v bazéne. Ale keby sa mi potom po trejde nedarilo, vyčítal by som si to. Ja som namiesto toho prišiel do Chicaga s pocitom sebavedomia a pripravenosti. Verný tomu, na čom som postavil svoju kariéru.
Vyhral som v nej pár pekných trofejí, ale môj úspech netkvie v tých pohároch a medailách. Skrýva sa v nespočetných zážitkoch a vo vedomí, že som vydržal viac ako tisíc zápasov v lige, ktorú si len zahrať, je privilégium. Tkvie v skutočnosti, že som celé tie roky mohol robiť niečo, čo som miloval, na najvyššej možnej úrovni a svoj detský koníček premeniť na svoje živobytie, navyše dobre platené.
Také šťastie, venovať sa každý deň niečomu, čo je jeho vášňou, nemá každý.
Pritom mnoho ľudí ho určite mať mohlo. Len sa im na svojej ceste nepodarilo urobiť tie správne rozhodnutia.
Z Bratislavy zo zasadnutia výkonného výboru slovenského hokejového zväzu som išiel domov do Banskej Bystrice dve hodiny.
Bol som sám v aute, mal som pokoj a čas premýšľať a akonáhle som zaparkoval, vedel som, čo urobím.
Čo musím urobiť.
Som založením opatrný, rozvážny, ale toto rozhodnutie bolo nakoniec ľahké. Už len preto, že si neviem predstaviť, ako by som fungoval ďalej, keby som sa k nemu neodhodlal. Uvedomoval som si jeho nepríjemné dôsledky, ale keď robíš niečo, o čom si presvedčený, že je správne, znáša sa všetko ľahšie.
Najskôr som svoje myšlienky prebral s manželkou, tak je to vždy. Ona mi dokáže dať na veci odlišný pohľad. Nakoniec aj po diskusii s ňou som bol presvedčený, že konám správne.
Išlo o to, že vnútorne cítim, že nie je možné, aby momentálne našu krajinu reprezentovali hokejisti, ktorí hrajú v KHL aj potom, čo sa stalo a ďalej deje na Ukrajine. Môžem rozumieť mnohým dôvodom tých jednotlivých chlapcov, ale na mojom celkovom presvedčení to nič nemení. A ak bol môj pohľad na výkonnom výbore prehlasovaný, nezostáva mi nič iné, len to akceptovať. Zároveň som v takej organizácii ale nechcel ďalej vystupovať. Preto som musel rezignovať na všetky svoje zväzové funkcie.
Nebolo ľahké oznamovať to jednotlivým ľuďom, ktorých sa moje rozhodnutie týkalo. Vôbec nie. Na zväze sa zišla partia, s ktorou sme sa dohodli, že ideme posunúť slovenský hokej ďalej. Pracuje tam množstvo šikovných a správnych ľudí, ktorých si veľmi vážim, niektorých z nich som predtým sám prehováral, aby do toho išli, a teraz som ich opustil, odišiel som od rozrobenej práce. Cítil som sa ako zradca. Na konci všetkého ale stojí jednoduchý fakt, že som sa spýtal sám seba, čomu verím a čo považujem za správne a odpoveď bola veľmi jednoduchá. Nechcel som žiť s tým, že som konal proti svojmu presvedčeniu. Bez ohľadu na rozporuplnosť, s ktorou ho mnohí vnímajú.
Ľudia, ktorí ma poznajú, povedali, že neboli prekvapení tým, čo som urobil.
Ja som skrátka len cítil, že sa musím zachovať tak, ako som vychovaný: Postaviť sa niečomu tvárou v tvár, neuhýbať. Neskrývať sa sám pred sebou a čakať, až to celé nejako vyšumí.
S rodinou sme sa pred rokmi rozhodli, že budeme žiť na Slovensku, že tu budeme vychovávať svoje deti, a máme aj svoju predstavu, aké prostredie tu chceme pomôcť vytvárať. Tak, ako sa v klube v Banskej Bystrici snažím prispieť k tomu, aby tu mohli vyrastať ďalšie deti, ktoré si vďaka hokeju splnia svoje sny, tak ako som mohol ja, tak sa snažím svojimi činmi pomôcť aj celej spoločnosti.
K tomu sú dôležité aj gestá a slová.
My, verejne známe osoby, sme pre veľa ľudí vzormi a svojím správaním máme možnosť ovplyvniť aj správanie niekoho, kto k nám vzhliada. Sám nemám potrebu sa do tejto úlohy stavať, ale pokiaľ som presvedčený, že mám niečo vyjadriť, poviem to. Robím to nielen pre seba, ale aj pre kultúru našej spoločnosti.
Druhá vec je, že ľudia dnes mnohokrát nechcú verejne vyjadriť svoj názor, aby si nenarobili zle. Podľa mňa je pritom nutné dať najavo, čo sa mi nepáči. Pretože keď zostaneme všetci ticho, hoci sa okolo deje niečo proti nášmu presvedčeniu, kam bude smerovať naša spoločnosť? Naša sloboda? Po šesťdesiatom ôsmom museli byť Čechoslováci ticho, ale teraz nemusia. So mnou teraz veľa ľudí nesúhlasilo, iste mi aj nadávali, ale to je tak všetko. Mohol som sa zachovať slobodne, vyjadriť svoj názor, bez obáv, že príde trest.
Urobil som iba rozhodnutie, za ktorým si stojím, pretože vychádzalo zvnútra. Rozhodnutie, ktoré je v línii s tým, kto som a ako sa staviam k jednotlivým situáciám vo svojom živote.
V štrnástich som pochopil, že ako hokejistu ma ďalej posunie len tvrdá práca. Iba vďaka tomu som ale svoju kariéru nevybudoval. Celú dobu vo mne totiž zostali ďalšie nevyhnutné zložky úspechu.
Hravosť a láska k hokeju.
Odmalička milujem tú samotnú hru, jej podstatu. Aj v štyridsaťpäťke si rád obujem korčule a idem si s kamarátmi alebo s deťmi zahrať. Keď ma nedávno moja žena videla na zamrznutom rybníku, žasla, že som jej pripadal taký nadšený, ako celé tie roky počas kariéry.
Tým to presne vystihla. Ja som nehral NHL kvôli sláve, egu alebo peniazom. Mňa bavilo to, čo sa odohrávalo na ľade a NHL len predstavovala najvyššiu možnú úroveň, kde som v tom mohol s niekým súťažiť. Play off o Stanley Cup, finále majstrovstiev sveta, olympijské hry, všetky tieto najväčšie hokejové stage sú pre mňa niečo úžasné! Aj dnes, keď si uvedomím, že som tam všade bol.
Gól na rybníku medzi dve postavené topánky pre mňa ale vo vnútri predstavuje rovnakú radosť, ako gól pred arénou plnou dvadsiatich tisíc ľudí.
Tiež som mal niekedy v polovici sezóny plné zuby toho kolotoča, doliehal na mňa tlak, aký je na teba, ako na profesionálneho športovca vytváraný, ale akonáhle som vstúpil na ľad, bol som dieťaťom, ktoré sa hrá a chce byť lepšie, ako to na druhej strane.
To ma ťahalo ďalej. A preto mám hokej rád aj dnes.
Mnoho hokejistov máva po kariére problémy, pretože im chýba adrenalín spojený so zápasmi, spoločenský status alebo napríklad partia v kabíne. Rozumiem tomu, ale ja mám šťastie, že som v štyridsiatich skončil naplnený, dosiahol som, čo som mohol. Hral som profesionálne tak dlho, ako mi zdravie dovolilo a nevnímam žiadny smútok. Len zadosťučinenie a pocit hrdosti na to, kam všade ma hokej dostal a čo mi dal. Zahrať si ho pritom môžem s kamarátmi dodnes. Hra samotná, ako základ mojej vášne a stredobod môjho života tu so mnou je ďalej, len v iných kulisách. Neopustila ma ani súťaživosť. Na rybníku už sa asi tak nehádam a nebudem každého osekávať, ako som to s obľubou robieval vo vypätých momentoch, ale aj tak mi nie je jedno, či prehrám.
Nedokážem vypichnúť, čo mám na hokeji najradšej. Góly? Nahrávky? Neviem. Mňa teší samotný zážitok z hry, emócie, akú mi to dáva. Spolupatričnosť so spoluhráčmi, moment, keď získate puk a vytvoríte nejakú situáciu, ťuknete si nahrávku, za chvíľu zase bránite, potrebujete sa fyzicky vyžmýkať, pri tom sa smejete…
A to je tiež zaujímavé. Ja som bol počas kariéry veľmi seriózny hráč. Ľudia mi často hovoria, že som sa v NHL za tých pätnásť rokov ani raz neusmial, ale to má asi čo dočinenia s tým, že NHL pre mňa síce predstavovala hru, ale aj veľkú zodpovednosť. Predsa len, s tým, aké platy sme tam mali a koľko ľudí sledovalo to, čo sme na ľade predvádzali, človeka donúti pôsobiť tak, že svoju prácu berie vážne.
Aspoň ja som to tak mal. Aj vďaka tomu, že sa viem kontrolovať a skryť svoje emócie, čo súvisí s mojou povahou.
Napriek tomu mi to na ľade aj párkrát ušlo, najčastejšie keď som cítil pocit nespravodlivosti, krivdy. Hlavne rozhodcovia to odo mňa párkrát pekne nakúpili, niekedy aj tak, že som to spätne ľutoval. Až na pár takých chvíľ, kedy som sa ani ja nedokázal ustrážiť, som ale nepotreboval ukazovať, čo sa vo mne odohráva. Veľa som toho držal v sebe a svoje naštvanie sa naučil ventilovať v posilňovni, ponorením sa do fyzického tréningu.
Vlastnú frustráciu som premenil na aktivitu, ktorá ma mala urobiť lepším, silnejším.
Keď nad tým tak premýšľam, je to zase ten istý vzorec: Niečo zlé som vzal a urobil z toho niečo, čo mi nakoniec prospelo.
Kto vie, ako by sa moja kariéra vyvíjala, keby som vtedy pri svojom prvom pôsobení v Chicagu neschytal low hit na koleno a po ôsmich zápasoch, keď sa nám v lajne s Martinom Havlátom a Radimom Vrbatom úžasne darilo, mi neskončila sezóna.
Možno by bolo všetko úplne inak. Neviem, či lepšie, či horšie, ale inak.
Verím ale, že treba akceptovať všetky veci, ktoré sa nám v živote dejú, a len sa na ne naučiť reagovať. Pretože človek nikdy nedovidí na to, aké práve tá daná situácia bude mať v konečnom dôsledku vyústenie.
Čo keby som vo Phoenixe vtedy nadšene zapadol do tímu, všetkých nadchol a strávil tam ďalších desať skvelých rokov? Napríklad by mi tam dnes vešali dres ku stropu haly, ale zase by som nemal Stanley Cup. Nedá sa takto premýšľať. Tak, ako pri mojom jedinom veľkom zranení, ma to, čo sa tam stalo, malo niečo naučiť a ja som si z toho vzal to najlepšie. Tak, ako toľkokrát v živote.
Pretože ak sa aj zo svojich chýb viete poučiť a posunúť sa vďaka nim ďalej, tak sa ako človek utvárate. Tým som si istý a učíme to aj deti v našom klube: Chyby sú povolené, ale nie je dobré ich opakovať a nepoučiť sa z nich.
Rob chyby, aj tými človek rastie, ale potom o nich premýšľaj, priznaj si ich, postav sa k nim čelom a vezmi si z nich to dobré.
Správne rozhodnutia nie je potrebné robiť na prvýkrát, to dokáže málokto.
Správne rozhodnutia vyplynú z toho, ako sa naučíš reagovať aj na nepríjemné momenty.
Oslovil Vás tento příběh? Sdílejte jej bez frází