Michal Handzuš

Naša kabína vyzerala presne tak, ako si predstavujete šatňu tímu, ktorý práve vyhral Stanley Cup. Hluk, nadšený krik, objímajúce sa skupinky, všetko zmáčané od šampanského. Nahrnulo sa do nej množstvo ľudí, ktorí mohli a chceli byť pri tom a aj ja som si, samozrejme, prvé momenty vychutnával naplno a obklopený spoluhráčmi, s ktorými sme chvíľu predtým v závere posledného zápasu finále dotiahli euforický obrat skóre.

Potom som ale chcel mať chvíľu aj pokoj. Tak som vzal telefón a odišiel som k ľadu.

V prázdnej, tichej hale som si sadol na striedačku a preberal sa správami s gratuláciami. Pri tom som si uvedomil, ako sa to celé krásne uzavrelo.

Svoj prvý zápas v NHL som kedysi odohral v Bostone.

Teraz som presne tam sedel ako šampión Stanley Cupu.

V tridsiatich šiestich rokoch. Ako súčasť výnimočného mužstva. V pozícii, v akej som si ešte nedávno možno ani nedokázal predstaviť, že ešte vôbec môžem byť. Veď ja som sa už zmieril s tým, že to skrátka nevyhrám. Že skončím v tom zástupe hráčov, ktorí si odohrali svoje, strávili v NHL množstvo krásnych rokov, ale vyvrcholenia kariéry v podobe najcennejšieho pohára sa nedočkali.

A zrazu som sedel v Bostone na striedačke s vedomím, že sa mi to predsa len podarilo, cítil ohromnú vďačnosť a prehrával si sled udalostí, ktoré ma presne tam doviedli, ktoré zariadili, že som vôbec pred rokmi v tom Bostone, ako mladý chlapec z Banskej Bystrice, mohol vyjsť na ľad NHL. Udalosti, ktoré zo mňa potom v priebehu rokov urobili hráča, ktorého si nakoniec vybral jeden z najsilnejších tímov svojej doby.

Udalosti, ktoré zo mňa urobili človeka, aký som.

Dotiahnuť to až k Stanley Cupu trvá dlho, nech sa na to pozriete pohľadom klubu alebo jednotlivca. Vždy prechádzate množstvom pádov a neúspechov, ale keď to potom po čase celé vyjde, o to viac si úspech vážite.

Presne tak vyzerala aj moja kariéra.

Vlastne tak vyzerá celý môj doterajší život.

Mnohokrát mi už ukázal, že keď robíte správne rozhodnutia, správne sa staviate aj k nepríjemným situáciám, nakoniec sa vám to vráti vo viacerých dobrých veciach, ako tých zlých.

To, kým sme, z nás formujú práve tieto situácie, v ktorých sa musíme rozhodovať.

Formujú nás naše jednotlivé rozhodnutia.

Ja som rozhodne nevybral vždy tie správne. Ale niečo som sa aj vďaka tým zlým naučil: Poučiť sa. Byť úprimný sám k sebe, aj k svojmu okoliu. A nechať sa viesť tým, čo skutočne cítiš.

Počas môjho detstva boli veľmi obľúbenou hračkou céčka. Zbieral som ich, rovnako aj sesternice s ktorými sme si boli veľmi blízki. Tie ale mali aj také, čo ja nie.

Mohol som mať, tuším, tak jedenásť rokov, keď sme u nich oslavovali ich narodeniny a ja som im tie céčka, ktoré som chcel, ukradol. Jednoducho som ich zbalil a odniesol. Na parkovisku pred domom, keď sme mali odchádzať, si ich u mňa ale všimla moja mamina. Na jej otázku, čo to je, som klamal. Klamal som, že neviem, kde sa to tam vzalo. Že spadli z neba.

Mamka hneď pochopila o čo ide a poslala ma samého naspäť hore. Aby som všetko vrátil a priznal sa.

Veľa vecí z tej doby si nepamätám, možno tak výsledky niektorých zápasov, pretože som bol prepnutý na hokej. Rodinných spomienok mám skutočne len veľmi málo. Túto situáciu si ale vybavím úplne presne. Do detailov pred sebou aj dnes vidím to parkovisko, seba, ako sa snažím vyhovárať a ako potom sám kráčam po schodoch a premýšľam, čo tam pri dverách poviem.

Vedel som, že nemá zmysel klamať, pretože mama by sa to dozvedela. K problému, aký som spôsobil, som sa tak musel postaviť tvárou v tvár. To bolo dôležité. Keď niečo urobíš, dôsledok nie je len trest, ale predovšetkým nutnosť vysporiadať sa s ľuďmi, ktorým ublížiš.

Nakoniec som jednoducho len hlesol, že som to ukradol, všetko vrátil a ospravedlnil sa. Sesterniciam, s ktorými som si bol taký blízky, som povedal, že ma to mrzí a veľmi som sa pri tom hanbil.

Tak veľmi, že vo mne ten pocit zostal.

Každý náš čin má nejaký dôsledok, a pokiaľ ide o niečo nepríjemné, existujú dve cesty: Buď sa k tomu postavíš čelom, alebo od toho utečieš.

Lenže keď utečieš, budeš utekať stále a nakoniec ťa to v živote aj tak doženie.

Ide o to, či si dostatočne silný sa problémom skutočne postaviť. Mňa to naučila táto konkrétna situácia. Nebola v živote jediná, ale rozhodne ma zásadne ovplyvnila, ukázala mi, ako v sebe nájsť silu urobiť alebo povedať aj niečo pri čom je jasné, že sa to nebude ostatným páčiť. Pretože sesterniciam a tete so strýkom sa rozhodne nepáčilo, že som ich takto sklamal.

Ja som celkovo nebol úplne ľahké dieťa, robil som veľa hlúpostí. Ale základy z rodiny som vďaka výchove rodičov mal vždy správne, to sa so mnou nesie celým životom. V mojich desiatich rokoch mi však vinou vážnej choroby zomrel ocko a všetko potom musela prebrať mamina, ktorá na mňa a sestru zostala sama.

Bola ale veľmi zásadová. A to je dobre.

Práve z výchovy totiž podľa môjho názoru vyplýva, ako sa človek vyvíja, ako si tvorí svoje presvedčenia o svete a kadiaľ si hľadá svoju cestu.

Veľa o tomto premýšľam zvlášť v posledných rokoch, ako otec dvoch malých detí, pretože ich chcem smerovať správne. Dávam im príklady zo svojho dospievania, aj tú historku s céčkami odomňa počuli. Vrátane toho, čo som si z tej situácie zobral, ako som sa naučil postaviť sa k niečomu, čo som pokazil.

A že to nebolo zďaleka naposledy.

Otec ma stihol priviesť aj k športu. Mama síce hrala basketbal a milovala lyžovanie a bežky, boli sme vďaka nej veľmi aktívna rodina, ale bol to otec, ktorý vtedy chodil fotiť futbal na Duklu, kto ma začal brávať so sebou. Koľkokrát som tak vďaka nemu sledoval ligové zápasy priamo spoza brány, videl som takto zblízka aj šlágre so Slovanom alebo Spartou. Chodievali sme spolu aj na hokej, hoci sa tu hrala len druhá federálna liga. Neustále sme boli niekde na štadióne, tým som si získaval k športu vzťah a na celej čiare to u mňa čoskoro vyhral hokej.

Hokej, ktorý sa stal stredobodom môjho detstva.

Miloval som ho. Na ľade som bol kedykoľvek to len šlo, k tomu som hrával s kamarátmi na ulici. Neexistovalo, že by som nechcel ísť na tréning. Na to, aby som tam mohol, som sa ale zároveň musel dobre učiť, čo bola mamina podmienka. Akonáhle som priniesol zlé známky, najvyšším trestom bol zákaz tréningu alebo zápasu, čo som odmietal pripustiť. Moja vášeň by mi to neodpustila. Musel som nájsť spôsob, ako v škole všetko zvládnuť, aby som mohol hrať hokej.

Tvrdí na nás v tomto ohľade boli aj naši tréneri, ktorých sme počúvali na slovo. Veľa vecí bolo dnešným pohľadom až za hranou, veď my sme boli pri kdejakej príležitosti bití ako žito. Napriek tomu nám dodnes zostali čisté vzájomné vzťahy. Doba nášho vyrastania bola v tomto možno až príliš tvrdá, autoritárska, ale dnes si naproti tomu zase každý myslí, že môže všetko. Nevieme zatiaľ nájsť strednú cestu, kde je autorita, ale taká, ktorá sa nemusí nijako vynucovať, pretože so sebou nesie jasne nastavené hranice, čo si kto môže a nemôže dovoliť.

Ja som pritom ani ako teenager nebol v rámci hokeja nijako svätý. Vždy mi prirodzene záležalo na tom, ako sa bude dariť celému tímu, boli sme skvelá partia, ktorá spolu chodila aj do športovej triedy, zároveň som ale tiež klamal, aby som mal drobnú výhodu pred ostatnými, aby som ušiel trestu. Urobil som veľa chýb.

Ale práve aj situácie, ku ktorým takéto konanie viedlo ma práve tak, ako výchova z domova, utvárali. To hokej mi ukázal, čo vedie k úspechu a čo ťa naopak posadí na zem. Vplyv na mňa prirodzene mali spoluhráči aj tréneri, ale nie je to nikdy tak, že vám niekto povie, čo je správne, a vy to v sebe máte hneď automaticky. Je to proces získavania skúseností. Skúseností, ktoré vedú k ďalším rozhodnutiam v budúcnosti.

Aj na toto všetko mám konkrétnu príhodu, ktorá všetko zahrňuje a ktorá ma toho zároveň veľa naučila.

Odmalička som v hokeji patril k najlepším vo svojom okolí. Aj vďaka tomu, ako som hokejom žil, som medzi rovesníkmi vyčnieval, dával som góly a počúval chválu na svoj talent.

A zvykol som si na to.

Vtedy som si to neuvedomoval, ale okolo trinásteho roku, niekedy v siedmej triede, som to bral až tak, že na to, aby som hral dobre, ani nepotrebujem veľmi trénovať. Vtedy som podvádzal. Ale tentokrát sám seba. Keď sme behali, končil som vždy posledný. Prečo by som sa mal namáhať? Veď aj tak dám nabudúce dva-tri góly. Keď sme mali urobiť tridsať klikov, ja som ich urobil dvadsať. Na čo viac? Dosť dobrý som aj tak.

V Quebecu sa tradične koná veľký turnaj žiackych tímov. Ohromná akcia plná budúcich hviezd z celého sveta, ktoré prvýkrát spoznajú naozaj zaujímavú medzinárodnú konkurenciu, ešte než sa začnú tvoriť prvé dorastenecké reprezentácie.

Keď sme boli v ôsmej triede, Slováci tam vyberali svoj neoficiálny národný tím. Ročník pred nami, čerstvo po revolúcii, to pritom chlapci dokonca celé vyhrali. Rozprávali nám, ako hrali finále v domácej aréne Nordiques pred osemnástimi tisíckami ľudí a mali úžasný zážitok. Len počúvať ich pripadalo nám mladším neskutočné.

A ja, ktorý som bol celý čas jeden z najlepších, som nepochyboval, že vo výbere svojho ročníka mám miesto isté.

Lenže keď sa potom nominácia vyhlasovala, nebol som v nej.

To pre mňa bola vyslovene rana do srdca. Vybavujem si, ako som potom šiel zo zimáku domov, ako telo bez duše, úplne zdrvený. Stále dookola som premýšľal, prečo ma nevybrali. Niežeby som bol v tom čase ktovieako múdry, ale nechýbala mi vášeň a chuť byť zo všetkých najlepší a chcel som prísť na to, čo je dôvodom.

Dospel som k tomu, že za to, že som sa do tímu nedostal, jednoznačne mohla moja tréningová morálka, nič iné. Niežeby mi to niekto takto jasne povedal, dokázal som si to uvedomiť. Práve vďaka tomu, ako som bol vychovávaný, som sa k tomu sklamaniu a vlastne aj potupe dokázal postaviť čelom. Pretože u nás sa výhovorky neakceptovali.

Akoby som tak vo svojej mysli znova vyšiel tie schody s ukradnutou hračkou, len som hore tentoraz nestál pred sesternicami, ale sám pred sebou. Musel som sám sebe priznať, že som dlho podvádzal a teraz nastal čas urobiť niečo na prvý dojem nepríjemné.

Presne od tej chvíle, keď som nebol vybraný do elitného tímu pre turnaj v Quebecu, sa zo mňa stal veľmi tvrdo pracujúci hráč. Stal sa zo mňa niekto, kým som bol až do konca svojej kariéry v NHL. Niekto, koho si aj na tej najvyššej úrovni cenili za to, ako pracuje na maximum na sebe, aj pre svoj tím.

Vďaka jedinej bolestnej skúsenosti. A tiež vďaka tomu, že som na to celé prišiel sám. Preto sa to vo mne tak silno zakorenilo.

Celá tá story s Quebekom pritom vlastne skončila happyendom. Slováci sa rozhodli, že urobia nakoniec dva výbery, jeden z Bratislavy a druhý pod hlavičkou Popradu z našej oblasti okolo Tatier, kam som sa už dostal a do Kanady tak nakoniec predsa len odišiel. Dokonca sme to boli nakoniec my, ktorí sa dostali do finále turnaja v hlavnej hale, prehrali sme ho až v predĺžení.

Mňa ale aj tak celý čas štvalo, že som bol až v druhom výbere.

Keby ma pritom vtedy vzali do toho prvého, možno by som nikdy hokej na vrcholovej úrovni nehral. Nemal by som za sebou takú krásnu životnú etapu, ako mám dnes, nemal by som toľko zážitkov a kamarátov. Len preto, že by som ďalej preplával bez driny, vďaka talentu a s nepríjemnou realitou by som sa stretol až neskôr, keď už by bolo neskoro niečo na sebe zmeniť.

Momentov, ktoré začali ako zlé, ale vďaka tomu, ako som na ne zareagoval, mi priniesli niečo pozitívne, som pritom zažil veľa aj v profesionálnej kariére.

Boli to práve tie chvíle, keď sa bolo treba naučiť robiť správne rozhodnutia.